Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Svetový deň modlitieb – Surinam 2018

Svetový deň modlitieb – Surinam 2018

Mesiac marec nie je len mesiacom knihy, ale aj mesiacom, kedy sa všetci kresťania bez rozdielu konfesie spájajú na modlitbách a to pri príležitosti Svetového dňa modlitieb. Stalo sa dobrým zvykom, že aj klienti Zariadenia pre seniorov „Komfort“ v Topoľčanoch (ďalej len ZPS) sa v rámci tohto dňa zapájajú v modlitbách a zaraďujú sa tak k ostatným kresťanom po celom svete, ktorí sa modlia každý rok za ľudí z jednej krajiny sveta. Tento rok (2018) zostavovali program k tomuto dňu ženy zo Surinamu.

            Surinam je republika, ktorá sa nachádza na severovýchodnom pobreží Južnej Ameriky. V minulosti bola táto krajina holandskou kolóniou. Z pútavej video prezentácie sme sa dozvedeli mnohé zaujímavosti, napr. že  viac ako 90 % krajiny pokrývajú nedotknuté tropické dažďové pralesy s bohatou biodiverzitou. Podnebie je tropické a vlhké. Dnes tu žije vyše pol milióna obyvateľov. Žijú tu Afričania, Indovia, Jávania a Číňania. Žiaľ, v dôsledku klimatickej zmeny a stúpajúcej hladiny oceánu tu hrozia záplavy. Oficiálnym jazykom je holandčina. Na bežnú komunikáciu sa však používa aj jazyk Sranam Tongo, čo je kreolský jazyk. Historické centrum Paramariba – hlavné mesto Durinamu s charakteristickými drevenými domami z čias holandskej a anglickej kolonizácie je na Zozname Svetového dedičstva UNESCO. Katedrála Sv. Petra a Pavla je najvyššou drevenou stavbou v Južnej Amerike.

Žije tu až 715 druhov vtákov. Korytnačky obrovské vyhľadávajú piesočné pláže Galibi a Matapica, aby tu nakládli vajcia. Pre krajinu sú typické orchidey.  Najväčšou prírodnou rezerváciou je Prírodná rezervácia centrálneho Surinamu. Pre svoje horské oblasti, pereje, skalnaté formácie v savanách a pozoruhodnej vegetácii (orchidey, paprade, palmy) sa táto rezervácia dostala do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Surinam je signatárom dôležitých medzinárodných dohôd – Ramsarský dohovor – Dohovor o mokradiach majúcich medzinárodný význam najmä ako biotopy vodného vtáctva, Dohovor o obchodovaní s ohrozenými druhmi organizmov – CITES; Dohovor o biodiverzite a Agenda 21.

Pred rokom 1863 mal Surinam poľnohospodársku ekonomiku založenú na práci otrokov a na vývoze cukru, kávy, kakaa a bavlny predovšetkým do Holandska. Ťaží sa tu bauxit cca 4 milióny ton ročne. Zlato sa tu ťaží legálne cez medzinárodné spoločnosti, ilegálnym spôsobom však dobývajú zlato stovky ľudí. V dôsledku ťažby zlata zmizli veľké plochy dažďových pralesov a vznikli obrovské krátery, takže krajina miestami pripomína púšť. Voda v riekach a potokoch je znečistená ortuťou, ktorá sa používa pri získavaní zlata. Táto krajina je bohatá aj na ropu a vodu. V roku 1995 Svetová banka označila Surinam ako sedemnástu najbohatšiu krajinu na svete, pokiaľ ide o prírodné zdroje.

Deti od siedmich do dvanástich rokov by mali navštevovať školu, v Suriname však nie

je školská dochádza povinná. V Suriname vzdelávací systém vychádza z holandskej tradície. Majitelia plantáži posielali svoje deti už v útlom veku do Európy, zatiaľ čo deti otrokov chodili do cirkevných škôl v krajine. Vzdelávanie v cirkevných školách znamenalo možnosť „získavať duše pre Pána“. Koloniálna vláda bola presvedčená, že otroci a Maroni sa budú menej búriť proti svojim pánom a proti koloniálnej vláde, pretože je ich povinnosťou „trpezlivo niesť svoj kríž v tomto živote, aby sa im potom dostalo väčšej slávy“. Dnes nesie zodpovednosť za školský systém vláda, no v krajine sú aj cirkevné a súkromné školy. Verejné aj cirkevné školy na prvom stupni sú bezplatné, pretože vláda financuje obidva systémy. Štúdium na univerzite a vyšších odborných školách nie je bezplatné, no študenti sa môžu uchádzať o štipendiá alebo bezúročné študentské pôžičky. Vážny problém predstavuje veľké percento chlapcov, ktorí nedokončia školskú dochádzku.

V Suriname je šesť nemocníc, z toho päť v Paramaribe. Jedna z nemocníc je univerzitnou nemocnicou. Hlavnou príčinou úmrtí v Suriname sú kardiovaskulárne choroby a cukrovka. Rozličné cirkvi v Suriname vysielajú lekárske tímy, ktoré sa starajú o ľudí postihnutých maláriou, HIV a AIDS a inými chorobami často sa vyskytujúcimi vo vnútrozemí. Hlavnú zodpovednosť za prevenciu chorôb, ako je horúčka dengue, chikungunya a zika, nesie Úrad pre verejnú zdravotnú starostlivosť. Informuje verejnosť o spôsoboch boja proti moskytom a o ochrane pred ochorením. V prípade ochorení, ktoré nemožno liečiť v Suriname, sa pacienti posielajú do zahraničia, napríklad do Kolumbie, Holandska či na Kubu. Všetky deti vo veku do 17 rokov, ako aj seniori starší ako 60 rokov majú nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť vďaka systému sociálneho poistenia. Zákon o zdravotnom poistení, ktorý vstúpil do platnosti roku 2014, zabezpečuje všetkým pracujúcim povinné zdravotné poistenie, ktoré platí zamestnanec aj zamestnávateľ.

Podarilo sa eliminovať úmrtia spôsobené maláriou. Úmrtia v dôsledku HIV a AIDS sa podarilo znížiť viac ako o polovicu. Pokrok sa dosiahol aj v prenatálnej starostlivosti o matku a dieťa a vo vakcinácii, a podporuje sa dojčenie aspoň v dĺžke šiestich mesiacov. Napriek tomuto pokroku sú ešte mnohým ľuďom odopierané základné ľudské práva, ako je napríklad prístup k bývaniu.

Žena je väčšinou hlavou domácnosti. Surinam je signatárom Dohovoru OSN o právach dieťaťa a záujmy dieťaťa zaručujú aj štátne zákony. Napriek tomu ešte stále existujú skryté formy porušovania práv detí, ako je napríklad detská práca. Je bežné vidieť deti predávať ovocie na uliciach a pred obchodmi v meste. Vážnejšie však je, že deti pracujú v zlatých baniach vo vnútrozemí.

Každá etnická skupina priniesla zo svojej rodnej krajiny vlastný jazyk, tradície a náboženstvo. Číňania, Indovia, Indonézania, ako aj africké národy priniesli aj pestrú kuchyňu, ktorá ponúka množstvo pokrmov, korení, ingredencií a techník varenia. Z typických nápojov možno spomenúť orgeádu (sladký, ochutený sirup pripravený z jačmeňa, mandlí, cukru a vody), zázvorové pivo a dawet (sirup z citrónovej trávy, kokosového mlieka a trocha vody). Domorodé národy s obľubou varia „Peprewatru“ – polievku s mäsom alebo rybou a čiernym korením) podávanú s plackami z tapioky.          

Začiatok slávenia Svetového dňa modlitieb sa datuje do roku 1953. Bohoslužby sa konali iba v „Grote Stadskerk“ (Moravskej cirkvi) a v rímskokatolíckej katedrále. Po vojenskom puči a následných politických udalostiach návštevnosť bohoslužieb vzrástla. Od r. 1953 až po dnes sa každý prvý piatok v marci muži aj ženy schádzajú, aby sa modlili za jednotlivé krajiny. Bohoslužby sa konajú aj v seniorských domovoch a vo väzení. Detské bohoslužby bývajú v nedeľu po bohoslužbe pre dospelých. V súčasnosti sa detské bohoslužby konajú na piatich miestach a bohoslužby pre dospelých na dvadsiatich miestach.

            Rozprávanie o krajine Surinam bolo doplnené bohatou foto projekciou z rôznych častí tejto krajiny. Spolu so ženami kresťanských cirkví v Topoľčanoch sme si spoločne v pôvodnom jazyku zaspievali rôzne kresťanské piesne oslavujúce Pána Boha. Záver stretnutia sa niesol v spoločných modlitbách nielen za ženy zo Surinamu, ale za všetkých ľudí, ktorí v tejto krajine žijú – deti, mládež, dospelí, generácia v produktívnom veku, seniori, ľudia pracujúci v štátnej správe, politici, robotníci, modlili sme sa za to, aby Pán Boh chránil a požehnával nielen túto krajinu a jej obyvateľov, ale aj nerastné bohatstvo, ktorým Surinam oplýva. Veríme, že v ďalšom roku sa stretneme pri modlitbách za ďalšiu krajinu sveta a jej obyvateľov.

 

Rudolf Kahan

sociálny pracovník ZPS


 
webygroup


Úvodná stránka